František VÍZNER
(1936 - 2011)
František Vízner, výnimočný umelec a majster sklárskeho remesla, sa narodil v marci 1936 v Prahe. Jeho cesta k sklu sa začala už v roku 1951, keď sa ozhodol nastúpil na Strednú odbornú školu sklársku v Novom Bore, kde sa vyučil za maliara skla – hoci, ako neskôr priznal, táto technika mu príliš nevyhovovala. Sklo ho však natoľko očarilo, že sa stalo jeho životnou vášňou. V štúdiu pokračoval na Sklárskej priemyselnej škole v Železnom Brode, kde sa pod vedením významných pedagógov, ako boli Jan Černý a Stanislav Libenský, zoznámil s tavenou sklenenou plastikou, ktorá položila základy jeho budúcej tvorby. Školu ukončil v roku 1956 a od tej chvíle sa jeho meno spájalo s jedinečným umeleckým prístupom k tomuto krehkému materiálu.
Vo svojom umeleckom raste pokračoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe, v ateliéri skla a glyptiky pod vedením profesora Karla Štipla a neskôr docenta Václava Plátka. Už počas posledného ročníka štúdia začal pracovať ako výtvarník v technicko-výtvarnom stredisku v Dubí pri Tepliciach, kde vytváral návrhy lisovaného skla, vrátane časti svojej diplomovej práce. V roku 1967 sa presunul do sklárne v Škrdloviciach, kde počas desiatich rokov prešiel od masovej výroby k umelecky hodnotnejším dielam z hutného skla. Od roku 1977 sa naplno venoval voľnej tvorbe, najmä brúsenému sklu, ktoré sa stalo jeho životným poslaním.
Vízner priniesol do sveta lisovaného skla jedinečnú kombináciu jednoduchosti, precíznosti a výtvarnej hĺbky, ktorou povýšil tento dostupný materiál na úroveň výtvarného diela. Jeho tvorba v tejto oblasti, rozvinutá najmä počas pôsobenia v sklárňach v Dubí v 60. rokoch 20. storočia, sa vyznačuje premysleným dizajnom a schopnosťou využívať technologické možnosti na dosiahnutie estetickej dokonalosti. Vázam, žardiniéram a iným objektom dával formu, ktorá presahovala ich praktickú funkciu – stávali sa samostatnými dekoratívnymi prvkami, ktoré obohacovali interiéry. Jeho práca s lisovaným sklom, často označovaná za konzistentnú, odráža jasnú umeleckú víziu a vernosť vlastnému štýlu.
Jedným z prvých významných diel v oblasti lisovaného skla je váza č. 622. Vyniká čistotou tvaru a jemnou prácou s líniami. Váza má oválny základ a jednoduchý, mierne zaoblený tvar s výrazným zlomom nad stredom, ktorý jej dodáva optickú dynamiku. Vízner tu majstrovsky využil potenciál lisovanej technológie, aby dosiahol hru svetla a tieňa, čím vzniká dojem ľahkosti a elegancie. Jeho typický prístup je minimum dekorácií, maximum formálnej rafinovanosti je v tomto diele zrejmý.
Ďalším pozoruhodným príkladom je váza č. 3236. Ide o valcovitý tvar s tromi radmi reliéfnych šošoviek. Tieto plastické prvky so stredmi vpadnutými dovnútra pripomínajú akési "nálepy", ktoré váze dodávajú štruktúru a vizuálnu hĺbku. Vízner tu experimentoval s hrúbkou stien, ktoré sa smerom k vrchu stenčujú, čím vzniká zaujímavý svetelný efekt, obzvlášť pri použití farebného skla.
Spomedzi váz s obdĺžnikovým pôdorysom vyniká váza č. 1102, ktorá ilustruje Víznerov posun k hranatejším formám. Na každej strane sa nachádza desať podlhovastých výčnelkov, ktoré sa smerom von zužujú a končia pod hladkým lemom, čím vytvárajú rytmickú kompozíciu. Tento dizajn zdôrazňuje monumentalitu a stabilitu, pričom si zachováva jemnú oblúkosť, typickú pre jeho tvorbu. Váza je dôkazom jeho schopnosti spojiť prísnu geometriu s estetickou harmóniou.
Tieto diela výnimočne reprezentujú Víznerovu genialitu v práci s lisovaným sklom a jeho schopnosť premeniť sériovú technológiu na nástroj umeleckého výrazu a nadčasovej krásy, ktorá oslovuje aj súčasného diváka.
František Vízner zanechal v oblasti lisovaného skla nezmazateľnú stopu, ktorá ďaleko presahuje rámec bežnej priemyselnej produkcie. Jeho vázy, žardiniéry a ďalšie objekty z 60. rokov, vytvorené počas pôsobenia v podniku Sklo Union, dokazujú, že funkčnosť a výtvarná hodnota môžu ísť ruka v ruke. Práca s elementárnymi tvarmi, štruktúrami a optickými efektmi priniesla do domácností predmety, ktoré boli dostupné, no zároveň esteticky výnimočné. Spolupráce s kolegami ako Rudolf Jurnikl či Vladislav Urban ukázali, že aj pri spoločných technologických základoch si každý z nich zachoval jedinečný rukopis. Vízner však vynikal najmä svojou vernosťou jednoduchosti a harmonickému riešeniu formy, vďaka čomu sa jeho vázy stali nadčasovými dielami, vyhľadávanými zberateľmi po celom svete.
Jeho odkaz v oblasti lisovaného skla nespočíva iba v technickej zručnosti, ale aj v schopnosti povýšiť bežný materiál na umelecký objekt, ktorý prehovára naprieč generáciami. Víznerova tvorba ostáva trvalou inšpiráciou pre súčasných dizajnérov a dôkazom, že aj v sériovej výrobe môže vznikať niečo výnimočné. Jeho prínos českému sklárstvu je neoceniteľný.
