Heřmanova huť

Heřmanova huť, ktorá sa zapísala do dejín ako jeden z najvýznamnejších producentov lisovaného skla v Československu, má svoj príbeh spätý so zakladateľom Carlom Antonom Stölzlem. Tento rodák z juhočeskej obce Hranice už od mladosti smeroval k sklářskému remeslu, pričom štúdiom a praxou získaval cenné skúsenosti, ktoré využil na rozbehnutie vlastnej sklárskej výroby. Počas svojho života si postupne prenajímal a potom aj nakupoval sklárske hute, najskôr v Joachimsthale a Schwarzaue, neskôr aj vo Starom a Novom Nagelbergu, kde v roku 1865 zomrel. Jeho synovia potom pokračovali v jeho stopách a podnik premenovali na C. Stölzle's Söhne.

Na začiatku 20. storočia rodina Stölzleovcov čelila rastúcim požiadavkám na expanziu a výrobu v nových priestoroch. Voľba padla na miesto nazývané Heřmanova huť, kde už stála zrušená železiareň Hermannshütte, pomenovaná po zakladateľovi železiarne Hermannovi Dietrichovi von Lindheimovi. V roku 1907 tak vznikla moderná sklárska huť, ktorá odštartovala novú kapitolu výroby skla v tejto lokalite. Prvé lisované sklo sa tu začalo vyrábať už v roku 1910 a v priebehu nasledujúcich rokov Heřmanova huť produkovala široké spektrum skla – od brúseného a fúkaného skla po komplexné kusy lisovaného úžitkového skla.

S príchodom druhej svetovej vojny sa sklárňa ocitla pod tlakom vojnového hospodárstva, ktoré si vyžadovalo nielen náhradu surovín, ale aj reorganizáciu pracovných kapacít. V roku 1942 bola napríklad časť pecí odstavená pre nedostatok pracovníkov, ktorí boli odvelení do vojenských závodov. Zároveň bola huť nútená orientovať sa na výrobu pre vojenské účely, ako sú sklenené fľaše a obaly, ktoré využíval vojnový priemysel. Po vojne, v roku 1945, prišlo znárodnenie, ktoré huť začlenilo do národného podniku Spojené české sklárne, čím sa začal nový úsek jej existencie.

V priebehu 50. a 60. rokov sa Heřmanova huť prispôsobovala moderným trendom a postupne zavádzala mechanizáciu a automatizáciu výroby. Začiatkom 60. rokov, keď sa sklárstvo menilo a hľadalo cesty, ako sa odlíšiť, sa sklári, dizajnéri a technici spojili, aby vytvorili sklo s jedinečnými tvarmi a vysokou úžitkovou hodnotou. Lisované sklo sa v tejto dobe stalo nielen praktickým doplnkom domácností, ale aj estetickým prvkom, ktorý si získal obdiv širokého spektra spotrebiteľov. Heřmanova huť vďaka svojmu pokročilému dizajnu a farebnej rozmanitosti skla dokázala preniknúť na svetové výstavy, ako bola Svetová výstava v Bruseli v roku 1958, kde zožala veľký úspech.

Prvé nové návrhy vytvorili dizajnéri Václav Hanuš, Jiří Zejmon, František Zemek a Miloš Filip. „Druhá vlna“ dizajnérov, ktorí po ukončení štúdia začali pracovať v dizajnovom centre skla, zahŕňala Rudolfa Jurnikla, Vladislava Urbana a Františka Víznera. Jeden z najmladších dizajnérov, Pavel Pánek, sa k tímu pridal v roku 1969.

Lisované sklo z Heřmanovej huti sa v 60. rokoch transformovalo na predmet vysokej dizajnovej kultúry. Sklárska huť vytvorila kúsky, ktoré boli nielen funkčné, ale aj cenovo dostupné, čím sa stali dostupnými pre široké vrstvy spoločnosti. Táto jedinečná kombinácia praktickosti a krásy zmenila vnímanie lisovaného skla, ktoré prestalo byť náhradou za luxusné sklo a stalo sa samostatnou hodnotou.

Žiaľ, obdobie lesku a slávy lisovaného skla v Heřmanovej huti skončilo v roku 2002, keď bola výroba zastavená. Napriek tomu ostáva Heřmanova huť ikonou československého sklárstva a pamiatkou na jedinečnú éru výroby, v ktorej sa snúbila remeselná zručnosť s technickým pokrokom a kreatívnym duchom, ktorý dodnes inšpiruje nadšencov a zberateľov po celom svete.