Václav HANUŠ

Václav Hanuš patrí medzi výrazné osobnosti československého sklárskeho dizajnu 20. storočia. Už počas štúdií prejavoval mimoriadny talent a cit pre materiál. V rokoch 1939 – 1943 študoval na Odbornej škole šperkárskej v Turnove, v oddelení rytia drahokamov pod vedením Karla Tučka. Počas vojny, v rokoch 1943 – 1945, pracoval ako brusič skla vo firme Bouček na Malej Skale.

Po vojne pokračoval v štúdiách na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe, kde od roku 1945 do 1949 študoval v ateliéri profesora Karla Štipla. Už počas štúdia absolvoval odbornú prax v národnom podniku Sklárne Inwald, konkrétne v Rudolfovej huti v Dubí pri Tepliciach, kde po prvý raz navrhoval lisované sklo.

Po skončení školy pôsobil ako asistent profesora Štipla a neskôr ako umelecký ašpirant na tej istej škole. V roku 1955 začal pracovať v Technicko-výtvarnom stredisku pre lisované sklo pri n. p. Sklárne Inwald v Tepliciach, kde sa zdokonaľoval v technológiách priemyselnej výroby skla.

Od roku 1957 bol dizajnérom v podniku zahraničného obchodu Skloexport, kde pôsobil viac ako 40 rokov ako hlavný výtvarník. Počas tohto obdobia spolupracoval s viacerými sklárňami – v Heřmanovej Hute, Rosiciach, slovenskej Nemšovej, a najmä s Jabloneckými sklárňami. V rokoch 1959 – 1960 s nimi spolupracoval externe, od roku 1961 až do roku 1985 tam pôsobil ako interný výtvarník.

Vo svojej tvorbe kládol dôraz najmä na funkčnosť výrobkov. Dekór považoval za druhoradý, no jeho prístup nemožno označiť za konzervatívny. Naopak, Hanuš sa usiloval o inovácie a nové technologické postupy. Jeho diela sa vyznačovali technickou precíznosťou a pohybovali sa na pomedzí medzi lisovaným a hutným sklom.

Václav Hanuš svojim celoživotným dielom významne prispel k rozvoju československého sklárskeho priemyslu a jeho tvorba zostáva dodnes synonymom kvalitného a funkčného dizajnu.