Vladislav URBAN
(1937 - 2022)
Vladislav Urban patrí medzi výrazné, no často prehliadané osobnosti československého dizajnu 20. storočia. Jeho životný a tvorivý príbeh je zároveň obrazom jednej generácie - generácie, ktorá po nadšenom nástupe zažila pád do zabudnutia len preto, že si dovolila ostať rovná, keď prišla doba ohýbania chrbta.
Urban začínal na Strednej odbornej škole šperkářskej v Turnove (1952 - 1956), no jeho skutočný výtvarný vývoj sa formoval až na pražskej Vysokej škole umeleckopriemyselnej (VŠUP), kde študoval v ateliéri prof. Karla Štipla, neskôr pod vedením Václava Plátka a Jozefa Soukupa. Práve tu sa stretáva so silnou generáciou tvorcov lisovaného skla - jeho spolužiakmi boli napríklad František Vízner a Jan Schmid. V poslednom ročníku štúdia absolvoval stáž v sklárňach v Dubí, ktorá predznamenala jeho ďalšiu kariéru.
Spolu s Víznerom a Rudolfom Jurniklom sa stal súčasťou legendárneho tímu vo Výtvarnom stredisku Sklo Unionu v Tepliciach. Táto trojica mladých dizajnérov v 60. rokoch úplne predefinovala podobu lisovaného skla - z praktickej a lacnej náhrady drahšieho brúseného skla vytvorili moderný umelecký materiál. Kým Jurnikl bol majstrom čistoty formy a Vízner technickej precíznosti, Urban prinášal do tímu nespútaný experiment a odvahu skúšať nové veci.
Jeho návrhy sa často zakladali na jednoduchých, plynulo sa rozvíjajúcich tvaroch, ktoré evokovali organický rast - ako napríklad slávna váza č. 20048, kde horizontálne oválne prvky vyrastajú zo steny vázy ako bubliny usporiadané do elegantných vertikálnych radov. Pracoval aj s povrchovou štruktúrou - vázy ako č. 1502 či č. 3386 sú pokryté detailmi, ktoré pripomínajú kôru stromu alebo jemné vyduťe, čo dodáva inak jednoduchým formám hmatateľnú vizuálnu silu.
Urban sa tiež zaslúžil o technologické inovácie. Ako jeden z prvých prišiel s myšlienkou odlievania foriem priamo z modelov, čím umožnil vznik nepravidelných, živých povrchov - typickým príkladom je návrh vázy pre sklárne v Libochoviciach č. 3412. Táto technika, hoci neskôr nespravodlivo pripisovaná iným, nesie jasný podpis Urbanovho experimentálneho ducha.
Jeho kariéru však drasticky prerušila normalizácia po roku 1968. Za svoje postoje bol Urban v roku 1971 nútene odstránený z Výtvarného strediska. Zanechal tam nielen pracovné miesto, ale aj všetky návrhy a formy - ktoré boli následne použité inými dizajnérmi, bez uvedenia autorstva. Urban sa uchýlil do Brna, kde našiel prácu v nábytkárskom výskumnom ústave. Sklo však neopustil - ostalo jeho vášňou a súčasťou jeho tvorivého sveta.
Príbeh Vladislava Urbana je dôkazom, že kvalita a tvorivosť sa nedajú umlčať. Jeho diela dnes opäť nachádzajú zaslúžené miesto v dejinách sklárskeho dizajnu - vázy, ktoré navrhol, nie sú len predmetmi, ale výpoveďou o dobe, odvahe a tvorivej slobode.
